Kto neodolá pokušeniu prejsť do Ázie autom, bude milo prekvapený. Cesty prvej triedy sú v Turecku porovnateľné s našou R1 medzi Banskou Bystricou a Trnavou, no jazdí sa po nich bez poplatkov. Pri ceste na Egejskú riviéru sme sa snažili vyhnúť diaľniciam a použili sme najkratšiu cestu. Prejazd hraničným priechodom medzi bulharským Kapitan Andreevo a tureckým Edirne si vyžaduje dlhšie zdržanie, obe strany si na hraničnej kontrole dajú záležať. Ak sa chcete vyhnúť zbytočným komplikáciám, ideálne je, keď šoféruje vlastník motorového vozidla a pred cestou si, samozrejme, vybaví potrebný medzinárodný vodičský preukaz podľa Ženevského dohovoru o cestnej premávke podpísaného 19. septembra 1949. Má však platnosť iba jeden rok. Ďalej sa kontroluje sa pôvod automobilu, platnosť všetkých dokladov vrátane zelenej karty a každé auto pri vstupe do Turecka treba zapísať do cestovného pasu vodiča.

Na dvere vám pri tejto príležitosti nalepia lístok s čiarovým kódom. V prípade, že sa vám podarí dostať na územie Turecka bez zapísania automobilu, cesta späť vás môže popri komplikovanej komunikácii medzi ambasádou v Ankare, ľahostajnými colníkmi, ktorí majú na všetko čas a vami vyjsť až na viac ako 500 EUR za rôzne poplatky a pokuty. Pri poslednej možnosti v Bulharsku určite natankujte, benzín aj nafta v Turecku je drahšia ako kdekoľvek pri prejazde Balkánskym polostrovom. Odbočujeme z priameho ťahu na Istanbul, kde onedlho začína diaľničný obchvat mesta Edirne, značenie je veľmi dobré. Už pred mestom Havsa „stretáme“ smerovú  tabuľu s označením Canakkale, čo je miesto nášho plánovaného prieplavu kompou z prístavu Kilitbahir. Po prvých desiatkach kilometrov v smere na Kesan si zvykáme na svojský spôsob umiestnenia spomaľovača s obmedzením rýchlosti na kvalitnej rovnej ceste. Používa sa aj na otočenie do protismeru. Pripomína malý kruhový objazd v strede diaľnice, pri ktorom v prípade, že neodbočujete, stačí spomaliť na rýchlosť 100 – 110 km/h. Pokračujeme južne po ceste č. 550 (E87) na Gelibolu a Eceabat. Dlhší variant trajektu cez prieplav Eceabat – Canakkale je poslednou možnosťou pre autobusy a nákladné autá, my pokračujeme ďalej do mestečka Kilitbahir, kde použijeme trajekt pre osobné automobily a dodávky.

Trajekt Kilitbahir – Canakkale premáva každú polhodinu s výnimkou nočných hodín. Použitie práve tohto prieplavu je samo o sebe zážitkom pre hustú premávku zaoceánskych lodí a tankerov, pre ktoré je toto jediná cesta  do všetkých prístavov Čierneho mora a Istanbulu. Plavba trvá 10 minút a za osoby v aute sa neplatí. Cena za osobné auto v prepočte z TL je menej ako 9 EUR. Po vylodení máme z Canakkale pred sebou ešte približne 440 km. Pokračujeme cez Ezine, pri križovaní výbežku k ďalšiemu zálivu sa dostávame do kopcov pohoria, cesta je však dobrá a málokde je potrebné spomaliť pod rýchlosť 70 km/h. Pred mestečkom Antandros zliezame z kopcov, klesanie porovnateľné s Pezinskou babou, no premnožili sa kamióny na ceste, takže obmedzená rýchlosť v zákrutách… Výhľad na pobrežie však stojí za to, aj keď klesáme približne len z výšky  500 m n. m.  Spoznávame prímorské mestečká Küçükkoyu, Antandros a Astyra s vyblýskanými minaretmi a život v rušných uličkách miest. Aj keď ste teoreticky v obci, všetci jazdia 110-ou po trojprúdovej ceste. V pravom pruhu je však veľa nafúkaného piesku od mora a okrem parkovania sa v ňom bežne hrajú deti a motajú ľudia. Začíname nenávidieť semafory, na ktorých stojíme každých 500 – 800 metrov.  Mimo rušných miest, ako je v našom smere Izmir, je úplne bežné preletieť prehľadnou križovatkou rýchlosťou 120 km/h na červenú.  Vodič, ktorý prichádza z vedľajšej cesty a vidí rozbehnuté auto, nevojde do cesty ani keď má zelenú, ale počká. Často stretáme policajné kontroly,  ale rýchlosť určite nemerajú. Každý popri nich jazdí aj o 20 % rýchlejšie, ako je povolená maximálna rýchlosť v danom úseku. Pravdepodobne kontrolujú len doklady, keďže alkohol je v Turecku extrémne drahý a nepožíva sa bežne ako u nás.

V Izmire zídeme do centra, aby sme si užili tradičný chaos rušnej tureckej premávky. Vyvracia sa pravidlo jazdy na červenú z vidieka. Ak sa na semaforoch po zasvietení zelenej nepohnete v prvej stotine sekundy, všetci na vás trúbia. Cesty sú plné, hustú premávku križujú rikše a veľa lacných mopedov s veľkými tenkými kolesami, ktoré poznáme z Thajska. Ak potrebujete vyjsť z pozdĺžneho parkovania pri ceste, nikto vám prednosť nedá. Čakali by ste večnosť, a preto je bežné natlačiť sa do jazdného pruhu, aj keď máte pocit, že fakt budete vyklepávať plechy. S tým sa tu počíta a, samozrejme, na poslednú chvíľu domáci zastavia. Vraciame sa do normálu na cestu č. 550 a po pár desiatkach kilometrov odbočujeme na Selcuk. Kvalita cesty sa nemení, povrch je kvalitný a všade sa dá jazdiť minimálne stovkou. Okrem cesty do Kusadasi sme po Turecku najazdili pár tisíc kilometrov. Na hraniciach s Bulharskom cestou späť trávime menej času, keďže auto bolo riadne zapísané, len škoda, že kvalita ciest Balkánu nám pripadá ako návrat do stredoveku.