„Svet sa najlepšie spoznáva s ruksakom na chrbte,“ tvrdí Andrej Maťko. Podnikateľ, nadšený propagátor vitariánstva, dobrodružný cestovateľ a honorárny konzul exotických Maledív.

Energický podnikateľ nás privítal v priestoroch svojej bratislavskej cestovnej kancelárie dekorovanej suvenírmi z jeho mnohopočetných ciest po svete. Andrej Maťko je popri podnikaní v cestovnom ruchu aj honorárnym konzulom panenských ostrovov Maledivy. Hrdo nám pri stretnutí ukazuje knihy o surovej strave či motivačnú literatúru, ktorú vydali v rámci projektu Plejády. Charizmatický podnikateľ je dôkazom toho, že práca môže byť naozaj zábavou a keď do niečoho vložíte srdce, jednoducho to musí prinášať ovocie.

Vaše podnikateľské aktivity sú pomerne všestranné. Je medzi nimi prepojenie?

Všetko so všetkým súvisí. Začínali sme ako cestovná kancelária a cestovanie je moja vášeň, no odjakživa ma to ťahalo aj rôznymi inými smermi. Bočné projekty vznikli pôvodne iba ako moje hobby, nie ako podnikateľský zámer. Chcel som sa realizovať a robil som ich pre svoje potešenie. Okrem toho mám rád kultúru, produkciu umenia, divadlo a film. Do svojich projektov som vložil seba a nerobil som ich kvôli komercii. Som rád úspešným podnikateľom, ale financie nie sú hlavný dôvod, pre ktorý podnikám.

Ako cestujete? Vyhľadávate rezorty alebo ste skôr dobrodružný „batôžkar“?

Cestujem čo najjednoduchšie, pretože podľa mňa luxus nás pri cestovaní oddeľuje od reálneho života obyvateľov danej krajiny. Nie som rád na jednom mieste. Po jednom-dvoch dňoch na pláži pri mori ma už „žerú mrle“ a chcem ísť ďalej. Som členom takej mužskej cestovateľskej skupiny a už vyše dvadsať rokov cestujeme týmto spôsobom – naľahko a každý deň sa presúvame z miesta na miesto.

Ktorý svetový región je vašou srdcovkou? 

Mojou prvou láskou je „čierna“ Afrika, krajiny ako Keňa, Tanzánia či Zanzibar. Podľa jednej teórie všetci pochádzame zo savany a keď som sa prvýkrát ocitol v Afrike, naozaj som sa tam cítil ako doma. Afrika má mnohé politické problémy a médiá tomu nepridávajú tým, že neustále informujú o nepokojoch. Ja však zastávam názor, že keď si chce človek naozaj užiť dovolenku, mal by sa správať acyklicky. Znamená to, že keď všetci chodia na Malorku, choďte do Kene, pretože tam nikto nie je. Nadmerný turizmus zväčša pokazí prirodzený biotop domácich. V čiernej Afrike hodiny inak plynú. Vždy sa tam naladím na pomalší rytmus a jeden týždeň mi pripadá ako mesiac v Európe. Mojou druhou láskou je juhovýchodná Ázia: konkrétne Thajsko, Kambodža, Vietnam, Indonézia či Filipíny. A  treťou je Južná Amerika.

Ste honorárnym konzulom Maledív. Aký máte vzťah k tejto krajine?

Niektoré destinácie som navštívil len raz a povedal som si: v poriadku, raz stačí. A potom sú tie, kam by som mohol cestovať stále. Maledivy patria do druhej skupiny. Asi som bol v minulom živote delfín, pretože milujem vodu, potápanie a šnorchlovanie. A Maledivy majú krásny podmorský život. Každé ráno vstanem a čľapkám sa vo vode, pozerám sa na rybky a koraly…niekomu to môže pripadať nudné, mne nie. Pre milovníkov podmorského sveta je Indický oceán ideálna voľba.

Ako ste sa stali honorárnym konzulom? 

Nikdy predtým som na Maledivách nebol. Pôvodne som vyštudoval diplomatickú školu, ale nikdy som sa tomuto povolaniu nevenoval. Až kým som raz nedostal túto ponuku. Na Maledivy som sa vybral až potom, čo som ju prijal. Veľa ľudí vrátane mňa si vtedy myslelo, že Maledivy sú destinácia pre novomanželov, sú tam pekné pláže a to je všetko. Nie je to však pravda. Maledivy sú ozajstný zázrak prírody. Sú dosť veľkým kontinentom, rozlohou asi ako Francúzsko. Kedysi sa potopili a ostali z nich iba atoly, teda okraj. Môžete si to predstaviť ako obrovský stĺp, ktorý siaha 2000 metrov do hlbín oceánu, v strede je plytší s hĺbkou 20 až 80 metrov, a tak vytvoril biotop pre podmorskú faunu a flóru.

Čo poradíte ľuďom, ktorí sa chcú vybrať do sveta, ale váhajú pri výbere destinácie?

Neexistuje destinácia, ktorá by vyhovovala každému. Niekto sa rád „vypeká“ na slnku, iný sa radšej potápa alebo lezie na hory či spoznáva iné kultúry a navštevuje múzeá. V cestovnej kancelárii poskytujeme neutrálne informácie a vždy pripravíme zákazníka na to, čo môže na mieste očakávať. Ak chce ísť cestovať samostatne, predáme mu letenku a pred cestou mu poradíme. Vďaka mnohoročným skúsenostiam mu vieme cestu naplánovať na kľúč – od leteniek, transferu, ubytovania, všetkých výletov a presunov v danej krajine a zabezpečiť služby, ktoré  potrebuje. Máme v destináciách miestnych partnerov, s ktorými spolupracujeme. Sú rokmi osvedčení a garantujú objednané služby. Oceňujú to najmä začínajúci cestovatelia, ktorí nemajú dostatok skúseností.

Ak sa chce niekto vybrať do sveta bez cestovky, iba si kúpi letenku…

Musí rátať aj s komplikáciami a s tým, že veci nemusia byť také ako očakával. Podľa mňa však neočakávané situácie patria k cestovaniu. Ako ľudia sme stavaní na útek alebo boj a luxus a perfektná organizácia nám uberajú z našej dobrodružnej podstaty. Sú však destinácie, kde sa nedá chodiť „na blind“. Napríklad Madagaskar. Nie je tam žiadna infraštruktúra. Človek si musí pobyt na tomto ostrove dopredu naplánovať, aby tam po jeho príchode bol niekto s pojazdným autom a odviezol ho do národného parku. Okrem toho, slovenskí „backpackeri“ sú iní ako tí v zahraničí. Sú to prevažne bohatí ľudia, ktorí chcú spoznávať svet a najlepšie sa spoznáva s ruksakom na chrbte, pretože človek má väčšiu slobodu pohybu. Backpackeri zo západu si neraz nasporia napríklad desaťtisíc eur a vyberú sa na dvojročnú cestu okolo sveta. Neprekáža im, ak sa niekde na týždeň „zaseknú“, pretože jedinému autu široko-ďaleko odpadlo koleso. No keď sa človek vyberie na dvojtýždňovú dovolenku, nemôže si dovoliť, aby niekde visel tri dni.

Prečo je cestovanie na blind čoraz populárnejšie u špičkových manažérov a ľudí na vrcholových pozíciách? Netúžia skôr po luxuse a pohodlí? 

Ľudia vyhľadávajúci dobrodružné dovolenky chcú niečo zažiť, zmeniť podmienky a prostredie. Pri stravovaní platí to isté čo pri cestovaní – sme stvorení na boj o prežitie a pohodlie, luxus a nedostatok pohybu a boja nás akoby fyzicky a duševne rozkladajú. Adrenalínové športy a dobrodružné cesty nám naopak navodzujú ilúziu nášho pôvodného, prirodzeného stavu. Aj vitariánska strava je pokus o návrat k našej prirodzenosti, k tomu ako sme jedli pred tisícmi rokov, pred vznikom poľnohospodárstva.

Môže byť cestovanie jedným z liekov na neduhy našej civilizácie? 

Dokonca to potvrdzujú najnovšie vedecké štúdie. Podľa nich nám najlepšie robí pobyt v horách a turistika. Mimochodom, turistika je najlacnejší spôsob cestovania. Premiestňujete sa po vlastných nohách, s ruksakom na chrbte a jete striedmo. Najlepšie tak zrelaxujete. Ja chodievam každoročne na týždeň do Tatier. Každý deň sa vyberiem na túru s horským vodcom a po týždni som perfektne zrelaxovaný. V zime zasa odcestujem niekam do teplých krajín, aby som si trošku zohrial kosti, pretože tu máme pochmúrne počasie, málo slnka a vitamínu D. Moje telo si to už pýta. Keď si telo zvykne na zlé veci, pýta si zlé a naopak. Odporúča sa – aj ja to mám odskúšané – cestovať radšej častejšie na kratší čas než menej často a na dlhšie. Je to prevencia proti vyhoreniu.

Prezradíte čitateľom svoj recept na spokojný život? 

K šťastnému životu potrebujeme tri veci: kvalitnú stravu, pohyb a poriadok v hlave. Jedno však nefunguje bez druhého. Kvalitná strava znamená čo najviac surovej zeleniny a ovocia. Každodenný pohyb znamená ísť nadoraz a nie prechádzka z obchodu domov. A upratovanie hlavy je dôležité, pretože naša myseľ neustále pracuje. Ako povedal Eckhart Tolle: Nie my myslíme, ale myslenie sa nám deje. Na to, aby sme ho aspoň trochu ovládli, musíme si upratať v hlave, podobne ako upraceme miestnosť. V našej hlave sa nachádza množstvo vzájomne si odporujúcich myšlienok a nás to paralyzuje a nevieme sa rozhodovať. Experimentujme so sebou a sledujme, čo nám robí dobre. Každý človek, ktorý bude v pohode, spraví náš svet krajším.

zdroj: In Drive Magazin Slovak Lines