Alíí je palauský pozdrav. Ozýva sa denne tisíckrát z pekných tmavých okrúhlych tvárí palauských domorodcov. Alíí je to isté ako pohoda, pokoj, pekný deň, želanie radosti, je výrazom potešenia zo stretnutia, z ďalšieho krásneho dňa, zo života, zo slobody… V jedinom slove sa zrkadlí extrakt charakteristík malej ostrovnej krajiny. Palau – to je pohoda na súši aj pod vodou, nádhera malých kučeravých tropických ostrovov aj podmorského sveta, príjemné teplé vlhké počasie, prívetiví slobodomyselní domorodci, takmer nulová kriminalita, bujná zelená príroda, stála teplota vody oceánu okolo 30°C, nekonečné koralové rífy, húfy malých aj obrovských rýb a morských tvorov.

Je to jedna z najkrajších potápačských lokalít v Tichom oceáne. Keď sa pozeráte z lode na obzor, kde splýva obloha a oceán v jedno, máte pocit, že za ním je už iba koniec sveta – miesto, kde sa vody mohutne valia niekam dolu do stratena. Tento neodbytný pocit konca sveta umocňujú aj prúdy, ktoré vás  pri potápaní unášajú. Ponory treba dobre plánovať a byť opatrný – boj s prúdom ešte nikto nevyhral. Naopak – treba ho využiť, zladiť sa s ním, splynúť, nechať sa vznášať a niesť ako v pohyblivej aréne, kde sa koná najkrajšie predstavenie pani Prírody.

Protagonistov nie je možné vymenovať – sú ich státisíce, majú všemožné farby a tvary, spôsoby života, lovu aj rozmnožovania, niektorí sú mierumilovní, na iných si treba dávať veľký pozor, ale všetkých treba rešpektovať, pretože sú fascinujúci, jedineční, živí a ponor za ponorom nás na hodinku vpúšťajú do svojho sveta. Náš pohyb pod vodou je limitovaný možnosťami nášho tela a techniky, ktorú využívame.